Tatry na bicykli 2009 (deň 3)

Tatry na bicykli 2009 (deň 3) - 16.júl 2009, št.

Úsek 1, Vrútky - Kraľovany
čas v cieli úseku - 10:59 hod.; dĺžka úseku - 25,56 km; čistý čas jazdy - 1:09:26 hod.
Do nového dňa sa prebúdzame nezvykle neskôr, okolo trištvrte na osem. Z oblohy práve mizne kopovitá oblačnosť a lúče slnka zatiaľ len nesmelo žiariace z jasnej bledomodrej oblohy rozohrievajú krajinu medzi dvoma Fatrami. Raňajky v tábore vypúšťame, balíme stan a po drobnom rozhovore so správcom kempu, ktorý nás sprdol za umiestnenie nášho stanu hneď vedľa stromu, vyrážame o 8:58 hodín na ďalšiu cestu.
Zbiehame k hlavnej ceste, ktorú však po krátkom úseku prejazdu mestom Vrútky opúšťame a naberáme smer východ. Hlavná pokračuje na sever, do Žiliny, strečnianskym priesmykom Váhu, vyrezanom mohutnou eróznou silou najdlhšej slovenskej rieky do hrebeňa Malej Fatry, rozdelenej takto na dve časti. Mostom prekonávame Váh i jeho Krpeliansky kanál, pozdĺž ktorého potom postupujeme cez obce Lipovec a Turčianske Kľačany. Neoficiálna asfaltka sa ťahá okrajom Turčianskych nív Váhu do Sučian, kde výrazne stráca na kvalite, až sa z nej stáva spevnená cesta, mierne blatná po nočných dažďoch. Do cesty sa nám zamotal predpotopný traktor smradiaci na široké okolie, mal som sto chutí umlátiť jeho vodiča na smrť...
Prvú pauzu dnešného dňa, neskoré raňajky, si dávame v Turanoch v centre obce. Slnečná páľava sa už rozbehla naplno. Po dvoch konzervách so včerajším chlebom, nejakých tých tyčinkách a logu vody, načerpanej z vodovodu v kempe, znova sadáme do sedla a zaberáme pedálmi. Za asi štvortisícovými Turanmi sa napájame na hlavnú cestu č.18 (Bytča – Michalovce), kde pre absenciu diaľnice (Pán premiér, a čo rok 2010???) postupujeme v hustej premávke plnej kamiónov. Tempo máme plazivé, na mierne stúpajúcej hradskej nás spomaľuje silnejúci protivietor. Parkovisko pri Ratkove je plné predavačov melónov, lesných plodov, zeleniny a iných blbostí, je však odtiaľ dobrý výhľad na západné ústie Kraľovianskeho meandra Váhu s „chvostom“ vodnej nádrže Krpeľany a vápencový lom pri Šútove. Cesta a železnica vedú tesne vedľa seba, natlačené do úzkeho pásu medzi rieku a prudko sa dvíhajúce svahy Malej Fatry na severe a jej „veľkej“ sestry na juhu. Po rýchlom zjazde z Ratkova míňame osadu Rieka a následne sa vnárame do tieňa stromov, prebiehame kraľovianskym priesmykom a v jedinej oravskej obci na Váhu, Kraľovanoch, uzatvárame prvú dnešnú etapu.

Úsek 2, Kraľovany - Ružomberok (žst.)
čas v cieli úseku - 12:23 hod.; dĺžka úseku - 21,45 km; čistý čas jazdy - 1:02:26 hod.
Kraľovaný sú malá obec so 450 obyvateľmi, zo tri ulice, nadnesene „pár“ rodinných domov (zachovalo sa aj niekoľko pôvodných dreveníc). O to väčší je však ich význam – ležia na sútoku dvoch veľkých riek, Váhu a Oravy, križovatke hlavných ciest z Liptova, Turca a Oravy, taktiež sa tu nachádza rýchliková stanica a železničný uzol bývalej Košicko-bohumínskej železnice s lokálkou do Trstenej (kedysi až do Noweho Targu). Sú jedinou obcou niekdajšej Oravskej župy ležiacou na hlavnej železničnej trati Bratislava – Košice, jedinou na brehoch Váhu.
Sútok spomínaných riek sa nachádza na východnom okraji obce. Obe majú vysoký stav, no Orava pôsobí mohutnejšie – čiastočky bahna a ílu, ktoré nesie vo svojom prúde, ju sfarbujú do svetlohneda, do „kávova“, kým Váh je priezračne zelenkavý. V „spojenej“ rieke ešte niekoľko desiatok metrov oba prúdy navzájom efektne kontrastujú. Zvláštny ráz celému miestu dodávajú strmé a zdanlivo nezdolné vrchy oboch Fatier, ktoré akoby sa pri Kraľovanoch navzájom objímali.
Kúsok opodiaľ sa už nachádzame na Liptove. Údolie Váhu sa okolo Rojkova mierne rozširuje, v Ľubochni zachádzame ku kúpeľom, ďalej míňame Hubovú a po dlhšom „hluchom“ úseku (zaujal ma iba tu a tam odkryv striedajúcich sa vápencov a bridlíc) Černovú, náležiacu už k mestu Ružomberok. Na opačnej strane rieky, v Rybárpoli, sa nachádzajú bývalé bavlnárske závody, za komunistov nesúce prívlastok „V.I.Lenina“. Pri futbalovom štadióne sa stáčame do stredu mesta, okolo parčíku pri Liptovskom múzeu vchádzame na pešiu zónu, ktorá ma príjemne prekvapila – vôbec som netušil, že v Ružomberku je takéto historické centrum. Poludňajšiu pauzu si dávame v krčme pri železničnej stanici, kde popíjame kofolu a plánujeme ďalšiu trasu.

Úsek 3, Ružomberok - Svätý Kríž (zast.SAD)
čas v cieli úseku - 15:29 hod.; dĺžka úseku - 25,48 km; čistý čas jazdy - 1:14:10 hod.
Pri pollitríku sme teda prečkali páľavu poludňajšieho slnka, ktorú pozvoľna začína nahradzovať od východu sa približujúca oblačnosť. Od ružomberskej stanice sa presúvame nadjazdom trate č.180 (Košice – Žilina) do susednej Likavky a ďalej po opačnej strane koľajiska stanice popod vrch Mních (657 m.n.m.) do Liskovej, známej paleontologickou lokalitou (numulitové vápence) a rodným domom politika Vavra Šrobára.
Lokálka sa ťahá popod znižujúce sa pahorky Chočských vrchov neďaleko Váhu i bývalej Košicko-bohumínskej železnice. V Liptovskej Teplej dumáme, kadiaľ sa pustiť ďalej – buď na „starú“ hlavnú cez Partizánsku Ľupču, alebo okolo vodnej nádrže Bešeňová a Vlachy. Prejazd po severnom okraji Liptovskej Mary sa zamieta, v lete tam býva veľká premávka a množstvo ľudí. Stúpame nad Bešeňovú, pričom letmo hádžem okom po miestnych Liptovských travertínoch, a pred obcou Potok sa stáčame na sezónne neudržiavanú úzku asfaltku vedúcu do Liptovských Vlách. Na zastávke čakám na Rudolfa, no ten nikde a nikde... nakoniec prichádza v podráždenej nálade s odretou nohou a poškriabanými kapsami – pri zjazde do osady Vlašky sa „vyklopil“ na cestu. Táto skutočnosť si vo Vlaškach vyžaduje pár minút oddychu.
V susedných Vlachoch „narážame“ na prameň, dopĺňame fľaše a na konci miestnej časti Krmeš si dávame „šťaciu“ pauzu. Nemusím hovoriť, že kvôli letnej horúčave a nadmernej spotrebe tekutín ich veľa nie je. Za Liptovskými Vlachmi pozvoľna stúpame neveľkou, kľudnou dolinou potoka Kľačianka až ku križovatke s cestou I.triedy č.18, ktorú na problematickom úseku v okolí vodnej nádrže Liptovská Mara už niekedy v 80.rokoch nahradila diaľnica, takzvaná „severná“ D1-ka.
Premávka na ceste je riedka, takmer žiadna. Trasa „starej“ cesty zdoláva niekoľko menších hrebeňov, oddeľujúcich dolinky tokov vinúcich sa z nízkotatranského predhoria v smere juh – sever, stúpanie je iba mierne, projektanti cesty sa snažili zrejme cielene minimalizovať jej sklon. Po poslednom stúpaní zbiehame do Svätého Kríža. Nad Nízkymi Tatrami sa zahusťuje oblačnosť, k Liptovskému Mikulášu sa ďalšia fronta blíži od Roháčov... zrejme budeme mať čo do činenia s búrkou.

Úsek 4, Svätý Kríž - Kráľova Lehota (žst.)
čas v cieli úseku - 17:35 hod.; dĺžka úseku - 26,16 km; čistý čas jazdy - 1:18:22 hod.
Po nepatrnom výšľape zo Svätého Kríža sa nám nakrátko otvára výhľad na Liptovskú Maru, ďalej prebiehame malými obcami Andice a Benice, patriacimi k Liptovskému Mikluášu, do ktorého vstupujeme od juhozápadu. Okresné mesto a centrum Liptova je pretiahnuté od západu na východ, takže prejazd ním v našom smere chvíľu trvá. Začíname v mestskej časti Palúzdka, kde sa nachádza rokokovo-klasicistický kaštieľ Bocian, po prejazde Váhom míňame jednu z hlavných križovatiek a dostávame sa do centra mesta, na Námestie osloboditeľov. Jeho dominantou je budova radnice, Kostol sv.Mikuláša, pri ktorom sa roku 1848 uskutočnila manifestácia za Žiadosti slovenského národa, i náprotivná Pongrácova kúria, jedna z najstarších budov v meste (dnes Liptovská galéria).
Krátku pauzu na občerstvenie si dávame na čerpacej stanici pri odbočke k diaľničnému exitu, nato postupujeme naprieč celým mestom, priemyselnom časťou, štvrťou Okoličné, až sa znova ocitáme medzi poľami. Medzičasom „riziková“ oblačnosť minula Liptovský Mikuláš a stratila sa kdesi nad Západnými Tatrami. Aj zvyšky mrakov sa trhajú, znova sa vyjasňuje. V relatívne riedkej premávke pokračujeme cez Podtureň, kde sa nachádza najdlhší mostný objekt na Slovensku, viadukt diaľnice D1 v dĺžke 1024 m, do Liptovského Hrádku. Náhodou zisťujeme, že na jeho periférii je funkčný kemping, v budúcnosti to môžme využiť.
Liptovský Hrádok je asi 8-tisícové mesto v tieni Liptovského Mikuláša, i keď v minulosti tu ležal hrad, slúžiaci ako župné centrum. Okrem toho tu pôsobila známa lesnícka škola. Dnes v elektrotechnickom priemyselnom parku fungujú fabriky Tesla a Alcatel. Naposledy som sem zavítal počas Tatier na bicykli 2005, čiže pred štyrmi rokmi. Tak ako vtedy, aj dnes použijeme rovnakú trasu – malebnou dolinou Čierneho Váhu. Ešte predtým si však dáme krátku pauzu – z hlavnej pokračujúcej na Poprad schádzame na smer Brezno a vzápätí zabočujeme do Kráľovej Lehoty, neveľkej obce ležiacej v údolí Váhu medzi masívmi Nízkych Tatier a Kozích chrbtov, pri nástupe na horský prechod Čertovica.

Úsek 5, Kráľova Lehota - Tatranská Štrba (ATC)
čas v cieli úseku - 21:16 hod.; dĺžka úseku - 34,3 km; čistý čas jazdy - 1:50:22 hod.
Počas vysedávania nad kofolou v malom pohostinstve „dreveňákového“ typu si vychutnávame žiaru zapadajúceho slnka nad hrebeňom Nízkych Tatier, bavíme sa žutím klasickej obilnej žuvačky a diskutujeme s českým (či skôr moravským) cyklistom, smerujúcim na Podkarpatskú Rus. Dnes už má za sebou dobrých 250 kilákov z Rožnova pod Radhoštěm a ešte ho čaká údolie Čierneho Váhu. Vyráža chvíľu pred nami s tým, že možno ho tam niekde nájdeme ležať v bezvedomí od únavy.
Dolina Čierneho Váhu má zvláštne čaro izolovanosti od ľudskej civilizácie, samoty a prázdnoty. Asfaltová cesta ňou vedie v celej dĺžke až po Liptovskú Tepličku, no oficiálne je prejazdná iba pre vozidlá správy NAPANT-u a Lesov SR. V minulosti (cca do 60.rokov) tadiaľto viedla aj Považská lesná železnica, tiahnuca sa v dĺžke približne 40 km (okrem odbočiek) od Liptovského Hrádku do Liptovskej Tepličky, na ktorej okrem zvozu dreva z okolitých lesov fungovala určitý čas aj osobná doprava. Jej zbytky, ako nevýrazný val trate či hrdzavejúce mostné konštrukcie, dodnes možno vidieť na niektorých miestach.
Dolina sa začína za Kráľovou Lehotou pri sútoku Bieleho a Čierneho Váhu. Obďaleč leží rekreačné stredisko, akýsi ranč, po ktorý ešte stretávame zopár ľudí. Za ním míňame osadu Svarín, patriacu do katastra vzdialenej Východnej. Nachádza sa tu iba zopár budov lesného závodu a pamätník z druhej svetovej vojny. Ďalším oporným bodom je osada Nižný Chmelinec so zhromaždiskom dreva, od ktorého je už na dohľad objekt vodnej elektrárne Čierny Váh. Elektrina sa tu vyrába prečerpávaním vody medzi dvoma vodnými nádržami, z ktorých jedna sa nachádza o zhruba 300 metrov vyššie na vrchu Turková. Pauzu si dávame v opustenej a až tajomne pôsobiacej osade Čierny Váh pri ústi doliny Ipoltica, na odpočívadle pri rovnomennej horárni. Je to posledná pauza, keďže čas pokročil a ešte pred sebou máme posledný úsek do Tatranskej Štrby.
Za osadou sa asfaltka vetví na dva smery – neznalého človeka to viac tiahne do toho menej stúpajúceho, ten však vedie dolinou Ipoltica na hrebeň Nízkych Tatier a ďalej do Heľpy. Zdolávame asi jediné výraznejšie stúpanie tejto doliny, ktorá sa v týchto miestach značne zužuje. Slnko už zapadlo a pomaličky sa stmieva, husté lesy obklopujúce deravú asfaltku, opar klesajúci do doliny a takmer úplné ticho, narúšané len bzučaním pneumatík bicykla na drsnej ceste – to všetko prispieva k až mystickej atmosfére v údolí.
Míňame horáreň Brezová, ústie doliny Benkovo a kľukatiacou sa horskou cestou sa postupne približujeme ku križovatke s lokálkou od Liptovskej Tepličky. Z tohto miesta potom stúpame pomerne svižným tempom dolinkou Šuňavského potoka, pričom prechádzame na územie Spiša. Mierne sa ochladilo a obloha sa zatiahla. Vyšná Šuňava je najzápadnejšia spišská obec, jej okolie tvoria odlesnené stráne Kozích chrbtov, je odtiaľ dobrý výhľad na okolie. Tatranské končiare sú však v mrakoch. Zjazdom sa dostávame do obce Štrba, kde ma na pár minút zaneprázdnila moja pokazená reťaz. Zase začala vyčíňať. Až do konca dnešnej trasy preto tŕpnem, aby sa neroztrhla.
Na okraji Štrby prechádzame ponad trať č.180 a následne podbiehame nový úsek diaľnice D1. Krajinu už takmer úplne zahalila tma. Miernym stúpaním prichádzame do miestnej časti Tatranská Štrba, kde sa dvoch dôchodcov pre istotu pýtam na cestu ku kempu. Teraz v noci by som ho nechcel hľadať naslepo. Autokemping sa nachádza povyše hlavnej cesty, prístup k nemu je bezproblémový. Ubytovať sa dá do polnoci, no po deviatej treba zájsť k baru, pretože recepciu zatvárajú. Nejaký čas ešte trávime pri večeri a kofole, nasleduje rozkladanie stanu potme a sprcha po ťažkom dni. Dnešný mal byť oddychovejší, no s tými kilometrami sme to zasa akosi prešvihli...

Počasie - prevažne jasno, na poludnie pribúdanie oblačnosti a zamračené, neskôr vyjasnenie, mierne veterno, tep.asi 30°C
Účastníci - Rudolf Nádaskay, Roland Nádaskay
Poznámky, postrehy -

celk.vzdialenosť	celk.čas výletu	čistý čas jazdy	priemerná rýchlosť	max.rýchlosť	max.rýchl. miesto
132,95 km	12:18 hod.	6:34:46 hod.	20,95 km/h	69,3 km/h	Vyšná Šuňava

MAPA v mierke 1:400 000

Fotodokumentácia (výber):

TATRY NA BICYKLI 2009
deň 1 (Bratislava - Alekšince) :: deň 2 (Alekšince - Vrútky) :: deň 3 (Vrútky - Tatranská Štrba) :: deň 4 (Tatranská Štrba - Košice)

HLAVNÁ STRÁNKA
TURISTIKA 2009