Tatry na bicykli 2009 (deň 4)

Tatry na bicykli 2009 (deň 4) - 17.júl 2009, pi.

Úsek 1, Tatranská Štrba - Hozelec (zast.SAD)
čas v cieli úseku - 11:23 hod.; dĺžka úseku - 24,94 km; čistý čas jazdy - 1:02:45 hod.
Do ďalšieho slnečného dňa sa zobúdzame okolo trištvrte na osem. Včerajšia večerná jazda si teda opäť vyžiadala daň v podobe dlhšieho spánku. Kým Rudolf vykonáva svoju rannú hygienu, ja balím stan a nakladáme batožinu na bike. Rudolf medzitým vyráža ako predvoj do reštaurácie, zabezpečiť čosi pod zub. Klobásu som si však na druhý pokus musel objednať sám, keďže podľa slov vrchnej: „Kolega bol taký popletený, že sám nevedel, čo chce...“.
Z ATC Tatranská Štrba vyrážame o 9:26 hodín, pričom sa ešte stavujeme na miestnej čerpacej stanici kvôli mojej včerajšej poruche na reťazi. Od pumpára som si požičal kombinačky a pustil sa do zdĺhavej, kŕčovitej a krvopotnej „opravy“ onoho vadného článku. Tento úkon nám zabral 45 minút. Keď konečne sadáme na biky, pokračujeme v jazde smerom na východ po hlavnej ceste č.18 tiahlym zjazdom v riedkej premávke (vďaka dostavbe úseku diaľnice Važec – Mengusovce) až ku križovatke pri obci Lučivná, kde sa to kvôli prebiehajúcej výstavbe diaľničného napájača a tunela Bôrik všetko zahusťuje.
Na začiatku Svitu z hlavnej schádzame a po cyklistickom chodníku pokračujeme poza areály miestnych chemických fabrík (Tatrasvit, Chemosvit) a po pravom brehu rieky Poprad. Svit je vlastne umelé mesto, vznikol v 30.rokoch, kedy tu vybudovali Baťove závody (neskôr Slovenská viskózová továreň – Svit) a štvrť robotníckych barákov. Pôvodne to celé patrilo neďalekej obci Batizovce. Cyklochodník sa ťahá pozdĺž rieky až na okraj Popradu, k obchodnému domu Tesco, kúsok ďalej z neho schádzame a stále po nábreží rieky postupujeme až k hlavnému kruhovému objazdu pri tunajšom pivovare. Do centra mesta nezachádzame, boli sme tam minulý rok. Sídliskom Juh opúšťame Poprad, pozvoľným stúpaním sa dostávame nad mesto a následne k odbočke na Gánovce, odkiaľ je dobrý výhľad na odlesnenú krajinu stredného Spiša. Zjazd nás potom privádza do Hozelca.

Úsek 2, Hozelec - Spišská Nová Ves (nám.)
čas v cieli úseku - 12:47 hod.; dĺžka úseku - 22,13 km; čistý čas jazdy - 0:59:13 hod.
Cesta klesá ďalej cez Švábovce až do rozťahanej Hôrky, premávka je pomerne hustá, no pri mojej poslednej jazde týmto úsekom to bolo rozhodne horšie. Nakrátko sa zastavujeme pri poloschátralom prameni, kde popíjame kyselku. Za Jánovcami míňame nedávno vybudovaný exit ešte nedokončenej diaľnice (úsek Poprad – Beharovce). Na dohľad už máme gotický Kostol sv.Ladislava v Spišskom Štvrtku, niekdajšom stredovekom nemeckom trhovom meste. Pri vjazde do tejto obce sa mi dvaja neplnoletí Cigáni pokúšali predať svojho psa, chlpáča bližšie neurčiteľnej rasy. Celkom som sa pobavil...
Kopcovitou krajinou postupujeme zo Spišského Štvrtka na juhovýchod, otvára sa nám výhľad na strmé svahy vrchov severnej časti Slovenského raja. Cesta II.triedy č.536 (smer Košice) nás privádza do Smižian, najväčšej obce na Slovensku (8400 obyvateľov), po ktorých nasleduje okresné mesto Spišská Nová Ves. Križujeme železničnú trať č.180 (Košice – Žilina) a zástavbou rodinných domov sa presúvame až do centra. Tým je najväčšie šošovkovité námestie na Slovensku (dokonca väčšie než to košické), v ktorého strede leží monumentálny Kostol nanebovzatia Panny Márie, radnica a Spišské divadlo. Krátku pauzu si dávame v parku.

Úsek 3, Spišská Nová Ves - Stará Voda (žel.zast.)
čas v cieli úseku - 16:17 hod.; dĺžka úseku - 29,6 km; čistý čas jazdy - 1:30:55 hod.
Cestou č.533 smerujúcej naprieč Slovenské Rudohorie do Rožňavy, opúšťame Spišskú Novú Ves a pozvoľna stúpame v ústrety vrchom cez mestskú časť Ferčekovce do Novoveskej Huty. Hodila by sa dlhšia poludňajšia pauza, preto zachádzame do jedného penziónu na obed. Strávili sme tam asi hodinu a poriadne sa napráskali, čo ma viedlo k obave, že kvôli plným žalúdkom nebudeme zvládať výšľap na Gretľu. Strachujem sa však neopodstatnene, šľape sa nám výborne. Hradská sa kľukatí severnými svahmi vrchu Žompy (806 m.n.m.), sklon stúpania je relatívne prijateľný a premávka riedka. Po prvú zákrutu, za ktorou sa odbočuje k podpovrchovej bani VSK s ložiskom sádrovca a anhydritu, postupujeme viac-menej v exponovanom teréne, ďalej nás kryje výraznejší porast. Pod vrcholom stúpania ešte míňame horáreň a sme na sedle Gretľa (približne 820 m.n.m.). Krátky zjazd nás privádza ku križovatke na hornom konci obce Hnilčík, kde sa hlavná vetví na tri – okrem dvoch asfaltiek (smer Rožňava a Gelnica) je tu i deravá spevnená cesta vedúca ešte vyššie do hory na osadu Cechy. To už musí byť fakt zapadákov.
Naberáme smer Košice, z rázcestia nad Hnilčíkom prebiehame celou touto bývalou banskou osadou ležiacou v doline Železného potoka. Klesanie je rýchle a tiahle. Obloha je stále jasná, len sem tam nejaký mrak. V človeku to udržuje aký-taký optimizmus, ktorý sa v tomto kraji – kraji zašlej banskej slávy, hladovej doline skrytej v nepriepustných horách Slovenského Rudohoria – rýchlo rozplýva.
Na konci zjazdu sa ocitáme v obci Nálepkovo, pred druhou svetovou vojnou nazývanou Vondrišel. Kedysi to bolo široko-ďaleko známe banské mesto, žijúce z početných okolitých rudných baní. Svedkom nenávratne stratených zlatých čias je honosná radnica a zástavba meštianskych domov v centre obce. Za Nálepkovom sa hlavná cesta č.546 (smer Prešov) ťahá rozložitým údolím rieky Hnilec, poniže železničnej trate, ktorou práve prebieha známy rýchlik Horehronec v smere do Bratislavy. Povrch vozovky je striedavo katastrofálne zanedbaný, deravý a poplátaný, a čerstvo zrekonštruovaný (to však iba sporadicky). Údaje zapisujem na železničnej zastávke Stará Voda, ležiacej pri akejsi píle. Rovnomenná obec sa nachádza kúsok južne na úpätí najvyššieho kopca Volovských vrchov, Zlatého stola (1322 m.n.m.).

Úsek 4, Stará Voda - Prakovce (žel.zast.)
čas v cieli úseku - 17:43 hod.; dĺžka úseku - 21,89 km; čistý čas jazdy - 0:55:37 hod.
Neďaleký Švedlár je plný počerných osadníkov. Chcel som sa tu na chvíľu zastaviť, no nadmerná koncentrácia cigánskeho obyvateľstva ma od toho odradila. Zmocnila sa ma nejaká depresia. Sme asi jediní cyklisti, ktorí sa pohybujú v tejto dennej dobe v tejto oblasti. Cesta mierne vystupuje nad úroveň rieky a kľukatí sa lesným porastom. Kopce z oboch strán, juhu i severu, lemujúce údolie Hnilca skutočne vzbudzujú rešpekt. Hnilecké i Volovské vrchy vystupujú akoby z ničoho až do výšky cez 1000 metrov nad morom.
Po dlhšom „hluchom“ úseku nasleduje obec Mníšek nad Hnilcom, križovatka hlavných (slovo hlavná je treba brať s rezervou...) ciest na Košice a Rožňavu a bývalý železničný uzol. Okrem železničnej trate č.173 (Margecany – Červená Skala) odtiaľ približne do 60.rokov jazdila i úzkorozchodka do Smolníckej Huty. Na tunajšej železničnej stanici pár minút pauzujeme, zisťujeme spojenie medzi Margecanmi a Košicami, keby Rudolf náhodou nemal vôľu pokračovať na Folkmárske sedlo. Napokon nás aj napadlo, keďže čas značne pokročil, že by sme sa zviezli vlakom z Margecian do Malej Lodiny a vyhli sa tak náročnému kopcovitému úseku pred Košicami. Ďalšiu pauzu si dávame na železničnej zastávke v Prakovciach, kde dopĺňame energiu tyčinkami a likvidujeme posledné zásoby vody.

Úsek 5, Prakovce - Margecany (žst.) (- Malá Lodina)
čas v cieli úseku - 18:40 hod.; dĺžka úseku - 15,64 km; čistý čas jazdy - 0:39:43 hod.
Osobák z Margecian vyráža zhruba o hodinu, krátko po ňom ide rýchlik (ten však stojí až v Kysaku). Navrhujem pridať do tempa a zamerať sa na ten prvý vlak. Z Prakoviec hlavná cesta mierne stúpa dolina Hnilca sa výrazne zužuje a naberá charakter kvázi prielomového údolia. Míňame osady Hutno a Matilda huta a po niekoľkých zákrutách prichádzame do Gelnice. Premávka na ceste je hustejšia s blížiacim sa okresným mestom. Do centra nezachádzame, postupujeme hlavnou, ktorá Gelnicu obchádza po jej južnom okraji.
Údolie sa opäť rozširuje. Prechádzame osadou Mária huta, patriacou k neďalekej obci Žakarovce, a Jaklovcami, kde sa pri kaštieli napájame späť na hlavnú cestu II.triedy č.547 (Spišská Nová Ves – Košice). Mostom zdolávame Hnilec, ktorý sa o pár metrov ďalej vlieva do vodnej nádrže Ružín, a okolo vápenky a lomu na mieste výstupu Margecianskej zlomovej línie prichádzame k osamotenému kostolu, ktorý od obce oddelila spomínané jazero Ružín. V Margecanoch sme práve načas, stíhame kúpiť lístky a vyliezť na perón práve vo chvíli príchodu osobného vlaku č.7815 (Poprad – Košice). Bicykle nakladáme do služobného oddielu, s čím nám asistuje mierne nevrlá sprievodkyňa. Vezieme sa iba pár minút, zdolávame Bujanovský tunel a na pevnú zem sa vraciame v Malej Lodine.

Úsek 6, Malá Lodina (žst.) - Košice (sídl.Železníky)
čas v cieli úseku - 22:10 hod.; dĺžka úseku - 31,79 km; čistý čas jazdy - 1:26:28 hod.
Posledné lúče podvečerného slnka zaplavujú a vyhrievajú perón stanice. Prudkým kopcom zbiehame do Malej Lodiny, v ktorej sa nenachádza krčma, takže vzápätí po prekročení Hornádu postupujeme do susednej Veľkej Lodiny. Tu sa na hodnú chvíľu zastavujeme v miestnom pohostinstve, popíjame kofolu, radler a zajedáme to chipsami. Vyrážame až okolo pol deviatej, slnečný kotúč sa medzitým schoval za nevysoké, no rozložité a výrazné kopce Čiernej hory.
Lokálkou pokračujeme v pokojnom údolí Hornádu do Kysaku. Zrekonštruovaným mostom prekračujeme rieku a zdolávame prudký strmák vedúci nad dedinu. Rýchly zjazd nás privádza do Trebejova. Na ceste do Družstevnej nás chytá tma, no v podstate si zato môžeme sami. Po nenáročnom výšľape nad Kostoľany nasleduje už iba pozvoľný zjazd k ťahanovskému lomu na okraji Košíc. Do mesta prichádzame v svižnom tempe, prechádzame cez Lokomotívu a Komenského ulicou, úplne ľudoprázdnou a bez premávky, sa dostávame do užšieho centra mesta. Na Hlavnej ulici je pomerne živo, no i tak na také veľké mesto je to slabota.
Nakrátko sa zastavujeme pri Dóme sv.Alžbety, na rohu Hlavnej a Alžbetinej, ktorou pokračujeme na Kuzmányho a skratkou poza Steel arénu na Železníky. Na jednej z posledných ulíc prichádza nepríjemná, no nijak hrozivá komplikácia – defekt na mojom zadnom kolese. Kapsy som prehodil k Rudolfovi, ktorý svoj ovešaný bike potom iba tlačil, a svoj stroj vzal na plecia. Museli sme v tých chvíľach vyzerať dosť komicky – nočný triatlonista a rumunský obchodník :D. Jazdu končíme tesne pred štvrť na jedenásť na Ostravskej ulici č.6, babka a dedo nás už vyčkávajú pred panelákom. Od vchodu sa práve potácajú dvaja chlapi, ktorí priniesli akúsi podnapitú osobu. Podľa plaču to bola žena, no v tme na chodbe a plne zamestnaný vynášaním bicykla hore schodmi som si ju veľmi nevšimol.
Narozdiel od minulých rokov sú v Košiciach Tatry na bicykli definitívne na konci. Síce som ešte plánoval nejaké trasy na predĺženie (Medzilaborce, Humenné...), no kvôli problémom s reťazou od toho upúšťam. Za sebou teda máme celkom 521,23 km (z Bratislavy), štyri prevažne slnečné a teplé dni plné zážitkov, dve noci v útrobách stanu, množstvo nových, no i starých-známych miest. Dovidenia o rok!

Počasie - jasno, slnečno, bezveterno, tep.asi 30°C
Účastníci - Rudolf Nádaskay, Roland Nádaskay
Poznámky, postrehy -

celk.vzdialenosť	celk.čas výletu	čistý čas jazdy	priemerná rýchlosť	max.rýchlosť	max.rýchl. miesto
145,99 km	12:44 hod.	6:34:42 hod.	22,88 km/h	68,3 km/h	Kysak

MAPA v mierke 1:400 000

Fotodokumentácia (výber):

TATRY NA BICYKLI 2009
deň 1 (Bratislava - Alekšince) :: deň 2 (Alekšince - Vrútky) :: deň 3 (Vrútky - Tatranská Štrba) :: deň 4 (Tatranská Štrba - Košice)

HLAVNÁ STRÁNKA
TURISTIKA 2009